Ján Gregor
Letné dni
Sedíme s kamarátkou pri jazere a čakáme kým vyjde slnko, aby sme mohli vliezť do vody. Dvojica naľavo by najradšej súložila, vpravo čupí podivný chlapík a na briežku nad nami ďalší v kríkoch masturbuje.
Po pár rokoch mimo opäť vo vlasti. V rámci voľného času píšuci hlavne o kultúre na INAQUE.SK. Dočasne žijúci v Bratislave a jej okolí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Sedíme s kamarátkou pri jazere a čakáme kým vyjde slnko, aby sme mohli vliezť do vody. Dvojica naľavo by najradšej súložila, vpravo čupí podivný chlapík a na briežku nad nami ďalší v kríkoch masturbuje.
So štátom rakúskym čosi nie je v poriadku. Vyprodukoval síce pár svetoznámych umelcov, na druhej strane táto krajinka dala svetu aj Hitlera, Fritzla či Haidera.
Akokoľvek sa budete rozčuľovať, bude pri moci aspoň osem, ak nie aj dvanásť rokov. Spadnúť z takmer 50-percentnej podpory do nezvoliteľných čísiel trvá dlhé roky. Rozčuľovaním sa iba škodíte svojmu zdraviu. Tak sa radšej zhlboka nadýchnite a skúste sa na to pozrieť z tej lepšej stránky.
Minulý týždeň zverejnili čísla o tom, čo sa zmenilo v Británii za rok od zákazu fajčenia vo verejných priestoroch. Fajčenie odvtedy nechalo 400-tisíc ľudí a za nasledujúcich desať rokov podľa prepočtu toto opatrenie zachráni životy 40-tisíc ľudí.
No dobre, nie je to žiadna kampaň ale iba môj blog, napísaný zo zištných dôvodov, pretože sa do toho mesta za rok či za dva plánujem vrátiť. Zápisky insitného urbanistu nie sú namierené proti majiteľom rafinérie a nikomu nechcú ublížiť, práve naopak.
Myslel som, že jazykové moralizovanie na mňa doľahne až po päťdesiatke, ale prišlo o dvadsať rokov skôr. Môžu za to desiatky ľudí, na ktorých výtvory neustále narážam. Hoci má Slovensko oficiálne nulovú negramotnosť, celkom by som si týmto číslom nebol istý.
Dúfam že ste na tento článok neklikli v nádeji, že bude reč o pozeraní erotiky cez dieru v stene (existuje také niečo ešte aj dnes, alebo sa už všetci úchyláci presťahovali na internet?). Reč bude o britskom sitcome Peep Show, kde je tiež dosť sexu, zábavný je však vďaka niečomu inému.
Za rozhovorm s Fedorom Gálom v dnešnom Sme nasleduje ako zvyčajne tragikomická diskusia. Špeciálne ma pobavil jeden príspevok, ktorého záver vystihuje dosť smutný, z roka na rok viditeľnejší fakt: Slováci sú nezdravo nasratý národ, ktorý by potreboval kolektívnu liečbu.
Chcel som byť nedávno džentlmen, a tak som pomohol susedke obsypanej deťmi s vrecom cibule, ktoré vliekla po schodoch. Moje okno je rovno nad jej kuchyňou a teraz mám ten cibuľový smrad v izbe každý deň, keď pred obedom zabudnem zavrieť okno.
Keď sme mali osemnásť, hovorilo sa, že ženy majú mentálne pred mužmi dva roky náskok. Človek by očakával, že sa to časom vyrovná, ako však zisťujú vydesené ženy v mojom okolí, priepasť sa rokmi ešte viac prehlbuje.
Slovensko je progresívna krajina, druhý diel „hororu“ Hostel sa tam dostal skôr ako do väčšiny iných krajín. Do Anglicka dorazil až minulý piatok a nasledujúce riadky pokojne vnímajte ako zápisky spokojného diváka.
Asi najlepší prístup k vlastnému bruchu má moja kamarátka Aka, ktorá ho pomenovala Pneumatika Monika. Je to príklad zdravej schizofrénie. Hovorí veci ako „Akuška si už neprosí, ale Monika by si ešte dala“ a pokojne sa s blaženým výrazom ďalej napcháva. Žijú si spolu v harmónii, jedna z nich vie, že sa občas patrí zamyslieť nad vlastnou postavou a druhá vie, že to netreba brať až tak vážne.
Človek sa nazdával, že po takmer dvadsiatich rokoch už bude pokoj, ale kdeže. Posledné týždne naháňajú komunistov a všetkých čo sa s nimi nejak zaplietli po celej východnej Európe. Ak máte maslo na hlave, je najvyšší čas priznať sa k vlastným hriechom.
Asi najnudnejšia kniha ktorú som kedy čítal sa volala Dejiny humoru. Odvtedy sa bojím všetkých článkov ktoré sa touto témou zaobrajú, aj keď sa nájde aj pár svetlých výnimiek. Práve som sa dobre zabavil nad článkom Jeremyho Clarksona, ktorého titulok som mu hneď aj ukradol. Píše v ňom o tom, ako ľudia prestávajú byť okolo päťdesiatky vtipní a vyvetľuje to sexom.
Zúrili osemdesiate roky a učiteľka na základnej škole nám zadala tému slohovej úlohy s názvom Môj vzor. V rámci socialistického pokrytectva sme už ako deti vedeli, že si máme vybrať niekoho, ktorý zapadne do toho, čo sa od nás očakáva. Naivne som sa vybral hľadať inšpiráciu v týždenníku Život, ktorý sme odoberali kvôli televíznemu programu a rubrike Pele-mele, kde sa pravidelne objavovali aj maličké správy zo západného šoubiznisu, najčastejšie o tom, že sa plodnej speváckej dvojici Albanovi a Romine Powerovcom narodilo ďalšie dieťa.
Z dlhých behov máme asi skoro všetci podobné skúsenosti: človeka začne po pár minútach pichať v boku, srdce ide vyskočiť z hrude a na rad prichádzajú úžasné spomienky na časy, keď stačilo len tak kráčať. Svoj prvý maratón som včera radšej absolvoval ako divák a ľutujem na tom jedinú vec: že som s tým nezačal skôr, je to fascinujúce predstavenie.
Koniec zimy a nástup teplejších mesiacov sú vždy ospevované ako jedno z najlepších období roka, aj keď je tu dosť ľudí, ktorí až tak nejasajú. Na jednej strane to sú to tí, čo nemajú s kým ísť von a na druhej tí, čo by aj šli, ale nemôžu kvôli tomu, že práve majú alergie. Tá moja sa prvý krát prejavila v troch rokoch a napriek optimistickým predpovediam, že s dospelosťou sa to možno zlepší, sa nezlepšilo nič, snáď s výnimkou liekov. Tie staré občas stáli za to, dokonca mi vďaka nim lekárka vystavila papier kde sa písalo, že ak v škole zaspím, nie je to asociálne správanie, ale výsledok modernej medicíny.
Na delenie ľudí môžete nájsť desiatky kritérií. Serióznych bádateľov zaujíma iba pohlavie, rasa či náboženstvo, rovnako poučné pritom môže byť aj zistenie toho, ako ľudia trávia čas v kúpeľni. Z celoživotného pozorovania mi vychádza, že sú vlastne iba dva základné druhy, aj keď sa objaví aj pár hybridných riešení. V ktorej kategórii ste vy, vaňa alebo sprcha?
Tvrdí sa, že matkám sa každé dieťa zdá krásnym. To celkom nesedí s novou teóriou, podľa ktorej za svoju hladkú pokožku vďačíme jaskynným ženám, ktoré približne v rozmedzí 100-tisíc rokov „očisťovali“ genetický fond o chlpaté gény. Populáciu bolo treba obmedzovať a zabíjanie detí nebolo údajne ničím výnimočným. Najviac si to odniesli malí chlpatí ľudkovia, ktorí nespĺňali estetické očakávania vlastných matiek.
Ku koncu roka som sa zo severu presťahoval do východného Londýna, ktorý by mal opeknieť vďaka olympiáde, zatiaľ je to však dosť strašidelné miesto. Zároveň ale aj pomerne inšpiratívne. O tunajších vraždách snáď napíšem nabudúce, zábavnejšou témou sú kostoly. V okolí sú rovno tri, veriacich však nájdete už iba v jednom.