Hlavným spolupáchateľom tohtoročnej úrody boli mobilné telefóny. Kamarát už prišiel aj s konšpiračnou teóriou, podľa ktorej tieto hlúposti najprv ľuďom začali posielať mobilné spoločnosti, pretože vedeli, že si ich ľudia leniví vymyslieť čosi vlastné začnú posielať navzájom a ohromne na tom zarobia. Ak to tak nebolo, je to ohromný marketingový nápad na najbližšiu sezónu.
Myslel som, že úroveň masovo šírených veršovačiek sa zastaví na Rúfusových Modlitbičkách, ktorých sa vraj na Slovensku predalo cez sto tisíc, čo je na knihy s čímsi vzdialene pripomínajúcimi poéziu slušný úspech. „Daj nám Bože briežik/na briežiku sniežik/na briežiku sane/daj nám sniežik, Pane.“ Očakávať, že sa to týmto celé zastaví, bolo ale mimoriadne naivné.
Korene masovo šírených príšerností siahajú oveľa hlbšie. Nájdeme ich v Slovenskom rozhlase a relácii „Hráme jubilantom“. Sladkastý hlas s výslovnosťou zaostávajúcou o tridsať rokov za normálnym vývojom slovenčiny tam celé desaťročia predčítal rýmované vinšovačky deduškom a babičkám, ktorí v kuchyni naťahovali svoje hluché uši a zachytávali menoslov všetkých tých prajných synov a dcér a neviest a zaťov a vnučiek a vnukov a mačiek a psov.
Možno si poviete, že by som mal byť spokojný, že si vôbec na mňa niekto spomenie a derie si prsty na malých tlačidlách. Instantné vianočné veršíky poslané z mobilu ale skôr napovedajú, že tá spomienka nestála za to, aby človek napísal niečo osobné a namiesto toho sme zostali zavalení nezmyslami o snehu a šťastí. Je to obdoba predtlačených pohľadníc na všetky príležitosti, kde sa už stačí iba podpísať. Fascinuje ma, že si ľudia nájdu čas nakúpiť ich, terigať sa na poštu a olizovať známky, ale už si nenájdu minútu, aby tam napísali niečo osobné. Svojim príbuzným som už zakázal podobné veci posielať, za čo sa mi tento rok kruto pomstili. Poslali mi veršovanú esemesku.