Táto teória sa objavila v časopise s veľavravným názvom Medical Hypotheses, takže ju presvedčení zástancovia iných vysvetlení nemusia brať smrteľne vážne. Chlpami sa už zaoberalo niekoľko vedcov, veľmi milá, aj keď nie príliš podložená, je teória Desmonda Morrisa o vodnej opici. Podľa nej žili pravekí ľudia v pobrežných vodách, vďaka čomu napríklad máme mäkké zadky, aby nás to netlačilo keď sedíme na skalách (aj keď ono to stále tlačí, hoci asi závisí aj od toho, aký má kto zadok). Pri ponorení pod vodu sa človeku spomalí tep, zatiaľ čo sa opiciam zrýchli a utopia sa. Táto teória má ešte ďalšie časti na ktoré si už príliš nepamätám, každopádne vysvetľuje aj to, že chlpy v teplých pobrežných vodách stratili svoj význam a postupne vymizli.
Neplatí to absolútne, práve dnes som stretol chlapa, ktorý mal najchlpatejšie uši aké som kedy videl. Po celej ploche ich mal zarastené asi pol centimetra dlhými hrubými štetinami, ktoré si evidentne občas pristrihne. Vzhľadom k tomu, že je to lekár v anglickej nemocnici nechápem, prečo trochu neinvestuje a nenechá si ich odstrániť laserom, uši majú dosť malú plochu nestálo by to až tak veľa. Možno by to bolo aj zadarmo, občas stačí zohnať potvrdenie od psychológa, že vás váš vzhľad traumatizuje a poisťovňa vám takýto zákrok preplatí.
V zmysle chlpatosti celého tela som najväčšieho opičiaka stretol tiež v Londýne. Môj bývalý spolubývajúci Khalas bol britský moslim kompletne zarastený na hrudi, chrbte aj rukách, o ďalších častiach ani nehovoriac, aj keď tie som našťastie nikdy nevidel. Žil si svoj pokojný chlpatý život až do tridsiatky, kým nezbalil jednu čiernu modelku. Tá tohto neboráka nezabila, ale rozhodla sa ho oholiť. Opičiak sa jedného rána vrátil domov hladký ako slimák, aj keď to vydržalo iba pár dní a zo slimáka bol dikobraz. Celotelový. Ako to celé pokračovalo neviem, čoskoro sa odsťahoval k svojej milovanej. Snáď to celé malo dobrý koniec ako v každej rozprávke, „Šťastne spolu žili (a holili) až kým nepomreli...“
Úplne zvláštnou kapitolou sú ľudia s prehnane chlpatým zadkom. Jeden môj kamarát chodil na veľkú potrebu rovno s uterákom a šampónom. Vraj bolo jednoduchšie sa rovno osprchovať ako to celé čistiť papierom. Ešte horšie problémy vraj mávajú horolezci s podobnou diagnózou, ktorí sú dlho na stene a keď to na nich príde, len stiahnu nohavice. Ak to robia počas dlhšieho výstupu opakovane a zadok je v neudržiavanom stave, údajne sa to pri ďalšej potrebe mení na dosť bolestivú depiláciu. Či je to pravda netuším, každopádne je to zábavná historka. Vďaka našim prababkám za každý chlp, ktorý unikol ich pozornosti...