Víťazov Londýnskeho maratónu som ešte stihol doma v televízii. Päť mužov afrického povodu bežalo spolu až do cieľovej rovinky. Najzaujímavejším prípadom nebol ten prvý, ale muž na druhom mieste, ktorý bežal svoj prvý maratón v živote. Svoju slávu si užila aj jedna žena, ktorá v cieľovej rovinke bežala pár desiatok metrov pred spomínanou skupinkou. Ženy štartovali tuším o hodinu skôr, takže to nebola víťazka, každopádne ju určite videli všetci jej kamaráti a dnes sú všetci kolegovia v práci veselší než po iné pondelky.
Londýnsky maratón je tunajšou charitatívnou akciou roka, približne 14-tisíc miest dostanú ľudia z dobročinných organizácií, čo je štyrkrát viac ako na na maratóne v New Yorku. Vlani vďaka tomu vyzbierali vyše štyridsať miliónov libier, tento víkend to údajne bolo ešte viac. Briti vo všeobecnosti prispievajú na charitu o niečo menej ako Američania, keď sa však ich angažovanosť porovná so Slovenskom, vyzeráme ako úplní ignoranti.
Kým som sa dostal k miestu kadiaľ viedol maratón, už nebol čas víťazov, ale čas samovrahov. Inak sa nedajú nazvať bežní ľudia, ktorí pár týždňov behajú po parku a potom sa v horúcom počasí rozhodnú bežať vyše štyridsať kilometrov v chlpatých prevlekoch či ako polystyrénová nádoba. Maratón je z istej časti aj maškarným plesom, niektoré masky sú pritom dosť šialené. Prebehnúť desiatky kilometrov ako autíčko (s kompletnou karosériou), nosorožec (s kompletnou vrchnou časťou trupu, hlavou a rohom), dvojkajak (s partnerom bežiacim celý čas necelý meter pred vami), Ježis Kristus (s krížom na ramene, ktorý má vzadu malé kolieko) či väzni na úteku (asi dvadsať mužov spútaných jednou reťazou) je omnoho väčší výkon ako vyhrať celý maratón.
Z hľadiska cien je to veľmi nespravodlivý šport, víťaz to má za sebou za dve hodiny, niektorí sa však trápia aj šesť hodín a kamarát tvrdí, že vlani jedného bežca stretol na ceste do cieľa ešte v stredu. Už v polovici trate vidíte ľudí, ktorí sú na konci so silami a napriek tomu sa im zvyčajne podarí dôjsť až do cieľa. Ak by to bolo spravodlivé, hlavnú cenu by si odniesol ten, čo od vysilenia takmer prišiel o život. Dojmom že majú blízko k smrti pritom pôsobia mnohí. A občas to nie je len dojem – na maratóne v Manchestri vlani zomreli štyria muži, ktorým zlyhalo srdce, najmladší z nich ešte nemal ani štyridsať. Ráno bolo dosť chladno a počas behu sa výrazne oteplilo, takže ľudia hromadne odpadávali a niektorí sa už neprebrali. To sa nikdy nestane piatim mužom na čele, skutoční hrdinovia bežia kdesi na konci. A ešte častejšie už iba strriedajú chôdzu s miernym poklusom.
Asi najviac mi bolo ľúto takmer dvojmetrového dobre stavaného muža v kimone, ktorý zobral karate doslova a bežal bosý. Svoje teplé divácke miestečko som mal približne na tridsaitom kilometri pod mrakodrpami na Canary Wharf, v tom čase už tento muž ledva kráčal a každý krok ste mohli vidieť ako to bolí. Bežať bosý po horúcom asfalte bol evidentne najhorší nápad jeho života. Práve on ma presvedčil, že aj na budúci rok zostanem pekne medzi divákmi. A samého seba, že topánky majú svoj zmysel.